Porovnanie jazykov
medzislovanský a anglický
Jeden opakujúci sa argument v diskusiách o interslovančine a umelých jazykoch vo všeobecnosti je tento: prečo by sa to niekto učil, keď už máme angličtinu ako svetový jazyk?
To je nepopierateľne pravda, a ak si myslíš, že si v slovanskom svete vystačíš s angličtinou, tak to určite urob. Určite sa vás nebudeme snažiť zastaviť! Uvedomte si však, že v strednej a východnej Európe sú veci zriedkakedy také jednoduché. Mnoho ľudí v tejto časti sveta je úplne jednojazyčných a dokonca aj tí, ktorí tvrdia, že vedia po anglicky, v nej často nedokážu vyprodukovať viac ako len pár zlomených viet. To platí najmä na vidieku, ale v mestách, obchodoch a dokonca aj hoteloch nie je táto situácia ani zďaleka výnimočná. Vo všeobecnosti platí, že čím ďalej na východ cestujete, tým je to horšie. Napríklad v Ruskej federácii len 5,5 % obyvateľstva hovorí po anglicky (podľa sčítania ľudu z roku 2010). Hoci sa táto situácia v budúcnosti pravdepodobne zlepší, potrvá mnoho desaťročí, kým bude angličtina návštevníkom regiónu skutočne nápomocná.
Ďalšia vec je, že mnohí Slovania považujú za hanebné používať angličtinu v komunikácii s inými Slovanmi.
Angličtina je veľmi špecifický jazyk s kultúrnym pozadím, sémantikou, syntaxou, pravopisom atď., ktoré sa veľmi líšia od slovanských jazykov. Aj preto sú počítačové preklady cez Google Translate medzi češtinou a poľštinou či chorvátčinou totálne nepoužiteľné, často až absurdné a smiešne. Angličtina je jednoducho príliš odlišná od slovanských jazykov na to, aby slúžila ako kľúčový jazyk alebo pomocný jazyk na slovanskom území.
Samozrejme, medzislovančina nie je konečným riešením týchto problémov. Jeho pochopenie bude vždy vyžadovať určité úsilie a určitú úroveň inteligencie zo strany čitateľa alebo poslucháča. Ale interslovančina aspoň umožňuje komunikovať na základnej úrovni s jednojazyčnými ľuďmi v ktorejkoľvek slovansky hovoriacej krajine. A ak pri písaní použijete interslovančinu, môžete sa dorozumieť čitateľom v mnohých rôznych krajinách, bez ohľadu na to, či vedia iný jazyk okrem svojho.
medzislovanský a ruský
Niektorí tvrdili, že je škoda, ak Slovania používajú angličtinu na komunikáciu s inými Slovanmi. Nebola by ruština, materinský jazyk takmer polovice Slovanov, ktorému rozumie takmer polovica druhej polovice, prirodzenou lingua franca pre Slovanov?
Ruština sa oplatí učiť, no nie je to práve jednoduchý jazyk na ovládanie. Rovnako ako všetky ostatné slovanské jazyky, aj ruština mala svoj vlastný samostatný vývoj od spoločného predka slovanských jazykov. Jeho syntaktická štruktúra je značne odlišná od ostatných slovanských jazykov (napr. sloveso „mať“ prakticky chýba, sloveso „byť“ značne zredukované tak vo forme, ako aj v použití) a je plné slov a idiómov, ktoré nedokážu možno nájsť v akomkoľvek inom slovanskom jazyku. Bez predchádzajúcich znalostí je nepravdepodobné, že by západný alebo južný Slovan porozumel ruštine.
Okrem toho je ruština už dlho vnucovaná krajinám strednej a východnej Európy ako lingua franca a výsledkom je, že mnohí ľudia, Slovania aj Neslovania, si vyvinuli silný odpor proti ruštine, ktorý sa začali spájať s „jazykom utláčateľa“.
Bola by nakoniec ruština skutočne najlepším riešením pre poľsko-chorvátske vzťahy?
A čo tak zjednodušená ruština?
Ruština je už živý a štandardizovaný jazyk. Iste, jeho zjednodušená forma nie je nemysliteľná. Dalo by sa napríklad zbaviť všetkých mäkkých spoluhlások, zredukovať počet deklinácií a konjugácií a odstrániť všetky nepravidelnosti. Konečným výsledkom takýchto akcií však nebude nič iné ako ruština s chybami, inými slovami: zlá ruština. V zmiešaných skupinách sú rodení hovoriaci komunikačného jazyka vždy vo výhodnejšom postavení ako tí, ktorých znalosť je obmedzená.
Okrem toho, zjednodušená verzia ruštiny by sa možno ľahšie naučila a používala, ale nie nevyhnutne zrozumiteľnejšia pre tých, ktorí ju nepoznajú, ani by neriešila žiadne iné problémy.
medzislovančina a esperanto
Ďalším často po čúvaným bodom je toto: máme esperanto, tak aký zmysel má ďalší umelý jazyk?
Esperanto je jazyk určený pre celý svet a bol navrhnutý tak, aby bol čo najjednoduchší a kultúrne neutrálny. Či sa esperantu podarilo dosiahnuť svoje ciele ako globálneho jazyka, je sporné, no je nepopierateľný fakt, že esperanto je zďaleka najúspešnejší umelý jazyk vôbec. Má však jednu veľkú chybu: bez ohľadu na to, aké je to jednoduché, človek musí poznať jeho gramatiku a jeho lexikálne stavebné kamene, aby mu mohol porozumieť. Priamym dôsledkom je, že znalosť esperanta je užitočná len pri komunikácii s inými esperantistami, čo z neho v podstate robí jazyk komunity.
Na druhej strane medzislovančina nebola navrhnutá tak, aby sa používala v globálnom meradle, ani aby slúžila ako jazyk komunity. Pokiaľ ho vôbec možno považovať za umelý jazyk, ide o takzvaný zonálny konštruovaný jazyk, pomocný jazyk na komunikáciu s alebo medzi hovoriacimi relatívne heterogénnej rodiny jazykov, v tomto prípade slovanských jazykov. Bol navrhnutý tak, aby mu ľudia hovoriaci týmito jazykmi rozumeli bez toho, aby vedeli, akým jazykom majú do činenia. Hoci je medzislovanská gramatika nepochybne oveľa zložitejšia ako esperantská, pre tých, ktorí hovoria slovanskými jazykmi, je mimoriadne jednoduchá: všetko, čo potrebujú vedieť, je v podstate niekoľko jednoduchých trikov na úpravu vlastného jazyka.
Inými slovami, výhody učenia sa interslovančiny sú úplne iného poriadku ako výhody učenia sa esperanta.
Medzislovanská a Slovio
Pred (re)spustením interslovančiny v roku 2006 pod názvom „Slovianski“ existovali desiatky ďalších projektov so slovanským jazykom. V tom čase už tie staršie boli zastarané a zabudnuté, zatiaľ čo tie novšie boli nedostatočne rozvinuté one-man projekty – s jednou notoricky známou výnimkou: Slovio, pomerne známy projekt s kompletnou gramatikou a veľkým slovníkom. Niektorí sa pýtali: prečo začínať nový projekt, ak už existuje jeden takýto jazyk?
Slovio a interslovančina sú v skutočnosti pomocné jazyky založené na slovanskom jazyku, ale tam sa podobnosť končí. Slovio je samozvaným jazykom radikálneho panslavizmu, no zároveň tvrdí, že je „universalju“, jazykom pre celý svet. Nech už je jeho skutočný účel akýkoľvek, stojí za zmienku, že Slovio vôbec nie je veľmi slovanské: jeho gramatika je takmer úplne založená na esperante, jeho mechanizmy tvorby slov sú väčšinou germánske a jeho slovná zásoba, hoci jasne dominuje (často zmrzačená) ruština slov, nesúvisí žiadnym predvídateľným spôsobom ani so slovanskými jazykmi. V dôsledku toho je jeho výchovná hodnota prakticky nulová. Pre svoj umelý a neslovanský charakter sa Sloviu nikdy nepodarilo získať nejaké uznanie medzi Slovanmi. Navyše všetky aktivity Slovio v roku 2011 prakticky zanikli.
Na rozdiel od Slovio je interslovančina úplne založená na spoločnom slovanskom materiáli. Nie je zamýšľané stať sa svetovým jazykom, ani slúžiť ako jazyk komunity rečníkov, ani propagovať nejakú politickú ideológiu. Je to len nástroj komunikácie a vzdelávania, nie samotný účel.
Žiaľ, tvorca Slovia zámerne šíril nepravdivé informácie o iných medzislovanských projektoch a dokonca sa uchýlil k propagácii Slovia pod ich menami. Aby nedošlo k zmätku, treba zdôrazniť, že Interslavic a Slovio sú úplne nesúvisiace projekty. Krátke vysvetlenie nájdete v prehlásení o vylúčení zodpovednosti.
medzislovančina a praslovančina/staroslovienčina
Praslovančina existuje len ako vedecká extrapolácia, ale staroslovienčina a jej rôzne regionálne odnože predstavujú osvedčený jazyk – veľmi podobný praslovančine – ktorý sa používal ako spisovný jazyk pre Slovanov rôznych národností až do 16. storočí. Tvrdilo sa, že by to z neho stále urobilo vynikajúceho kandidáta na neutrálny slovanský zastrešujúci jazyk.
Istým spôsobom to je presne to, čo robíme. Treba však pripomenúť, že staroslovienska fonológia, pravopis, gramatika a syntax sú nielen komplikované, ale aj mimoriadne archaické. Veľká časť jeho slovnej zásoby sa už v súčasných jazykoch nepoužíva, zatiaľ čo slová pre moderné pojmy chýbajú. Ak chcete získať predstavu, skúste si predstaviť, čo sa stane, ak sa pokúsite použiť klasickú latinčinu na konverzáciu s osobami hovoriacimi po francúzsky alebo taliansky!
Aby bola staroslovienčina vhodná pre modernú komunikáciu, vyžaduje dôslednú modernizáciu, ktorá zahŕňa oveľa viac ako len doplnenie slov pre „lietadlo“ a „televízia“. Každý jednotlivý prvok treba postaviť proti hranolu moderných slovanských jazykov a podľa toho aktualizovať. Každý z týchto moderných jazykov je produktom svojho vlastného individuálneho vývoja, čo vysvetľuje, prečo slová vyzerajú v jednotlivých jazykoch inak a niekedy majú aj odlišný význam.
Aby sme zabezpečili konzistentnosť, nikdy si nepožičiavame slová priamo z týchto jazykov. Namiesto toho porovnávame ich rôzne tvary, vraciame sa k ich (staroslovanským alebo rekonštruovaným) ich základným tvarom a berieme ich ako východiskový bod pre stanovenie najväčšieho spoločného menovateľa podľa ustálených, väčšinových vzorcov. Vytvárame tak blízku aproximáciu hypotetického jazyka, ktorý by mohol vzniknúť, keby sa slovanské jazyky nerozpadli na celú rodinu jazykov – alebo ak chcete, čím by sa stala staroslovienčina, keby sa jej umožnilo sa v priebehu storočí prirodzene vyvíjali.
Inými slovami, interslovančina začína tam, kde končí staroslovienčina a možno ju považovať za jej moderné pokračovanie. Dalo by sa povedať, že vznik interslovančiny je v podstate neuskutočnením vývoja, ktorý spôsobil, že sa slovanské jazyky vzdialili.