Fonológia
Inventár foném
Interslovančina nie je ani národný jazyk, ani sa ho nesnaží napodobňovať. Namiesto toho je založený na dvanástich národných jazykoch, z ktorých každý má svoju vlastnú fonológiu a vlastný zodpovedajúci pravopis, prispôsobený jeho špecifickým charakteristikám. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že čím ďalej na juh, tým je inventár foném (zvukov) menší. Hovorená aj písaná medzislovančina by mala byť čo najviac v ich strede.
Vysoký počet foném sťažuje intuitívne písanie a vyslovovanie medzislovančiny pre tých, ktorí sú zvyknutí na menej foném.
Nízke číslo na druhej strane sťažuje prepojenie konkrétneho znaku alebo zvuku s fonémou vo vlastnom jazyku, a preto má negatívny vplyv na zrozumiteľnosť.
Napríklad ideálna výslovnosť slova „päť“ by bola niečo ako pjætʲ.
Ak to napíšeme ako pęť, Rus ľahko rozpozná svoje vlastné пять, Srb svoje pet a Poliak svoje pięć; ale pre Srba neexistuje žiadny spôsob, ako zistiť, kedy sa jeho vlastné e a t stanú ę a t́ bez toho, aby sa pozrel do slovníka.
Na druhej strane, v zjednodušenej schéme môže byť pet nesprávne chápané aj ako ruské петь „spievať“ alebo poľské pet „ohorok cigarety“.
Skrátka: čím to uľahčíme rečníkovi/spisovateľovi, tým ťažšie sa to stane poslucháčovi/čitateľovi a naopak.
Na vyriešenie tejto dilemy má interslovančina základný súbor foném, ktoré sú prítomné vo všetkých alebo vo veľkej väčšine slovanských jazykov, viac-menej s rovnakými fonetickými hodnotami.
Okrem toho má medzislovančina aj súbor nepovinných foném, ktoré priamo nadväzujú na staroslovienčinu a odkazujú na konkrétne fonetické rozdiely medzi jazykmi.
Ak použijeme ako príklad vyššie uvedené slovo pęť, ruský pjætʲ a južnoslovanský pɛt sú jednoducho dva spôsoby vyslovovania toho istého slova: písmená ę a t́ naznačujú, že ich výslovnosť sa medzi jazykmi líši.
Tieto dodatočné fonémy možno zapísať pomocou dodatočnej sady voliteľných písmen, ktoré sú súčasťou medzislovanskej etymologickej abecedy (predtým známej ako Naučny Medžuslovjansky).
Nasledujúce tabuľky poskytujú prehľad foném v interslovančine na základe ich najpriemernejšej výslovnosti. Základné fonémy sú zobrazené čiernou farbou, voliteľné varianty šedou farbou.
Samohlásky
Základná interslovančina má 7 samohláskových foném, z ktorých päť (a e i o u) má pomerne jednotnú výslovnosť, zatiaľ čo zvyšné dve (ě y) majú výslovnosť, ktorá sa môže medzi hovorcami líšiť.
Okrem toho existuje 5 voliteľných samohlások (å ė ę ȯ ų), ktorých výslovnosť sa môže líšiť.
Diakritické znamienka sa zvyčajne nepíšu.
V ochutených verziách interslovančiny sa však å môže písať a vyslovovať ako o, ę ako ja, ȯ ako e a y ako i.
| Front | Near- front | Central | Near- back | Back | ||
|---|---|---|---|---|---|---|
| Close |
| |||||
| Near-close | ||||||
| Close-mid | ||||||
| Mid | ||||||
| Open-mid | ||||||
| Near-open | ||||||
| Open | ||||||
Medzislovančina má aj slabičné r a ŕ (druhé patriace do nepovinnej množiny).
To je prípad, keď pred ním nasleduje spoluhláska a nie nasleduje samohláska.
Vyslovuje sa so schwa pred ním: trg tərg, mŕtvy mjərtvɪ, cukr ʦukər.
Spoluhlásky
Existuje 23 základných spoluhlások (vrátane 3 afrikátov a 2 palatalizovaných alveolárov) s viac-menej pevnou výslovnosťou, ako aj 7 voliteľných spoluhlások s premenlivou výslovnosťou:
| labial/ labiodental | dental/alveolar | postalveolar/ palatal | velar | ||
|---|---|---|---|---|---|
| hard | soft | ||||
| Voiceles stops | p [p] | t [t] | t́[tʲ] ~ [c] | k [k] | |
| Voiced stops | b [b] | d [d] | d́[dʲ] ~ [ɟ] | g [g] | |
| Voiceless fricatives | f [f] | s [s] | ś [sʲ] ~ [ɕ] | š [ʃ] ~ [ʂ] | h [x] |
| Voiced fricatives | v [v] | z [z] | ź [zʲ] ~ [ʑ] | ž [ʒ] ~ [ʐ] | |
| Voiceless affricates | c [t͡s] | ć[t͡ɕ] | č [t͡ʃ] ~ [t͡ʂ] | ||
| Voiced affricates | đ[d͡ʑ] | dž [d͡ʒ] ~ [d͡ʐ] | |||
| Trills | r [r] | ŕ [rʲ] ~ [r̝] | |||
| Nasals | m [m] | n [n] | nj [nʲ] ~ [ɲ] | ||
| Laterals | l [ɫ] ~ [l] | lj [l] ~ [ʎ] | |||
| Approximants | j [j] | ||||
Tvrdé a mäkké spoluhlásky
Rovnako ako všetky slovanské jazyky, aj medzislovančina rozlišuje medzi tvrdými a mäkkými spoluhláskami:
- Tvrdé spoluhlásky sú: labiály
pbfvm, tvrdé zubné/alveolárnetdsznrl, a velárykgh. - Mäkké spoluhlásky sú: postalveoláre
šžčdž, mäkké zubné/alveolárneljnjŕt́d́śźćđ, a palatinálne aproximantyj. - Afrikát
ct͡s sa vyslovuje tvrdo, ale v gramatike sa správa ako mäkká spoluhláska. Jeho znený náprotivok d͡z sa v medzislovančine nevyskytuje.
Zmäkčenie je proces pridávania ʲ k spoluhláske, čo vedie k palatínovejšej výslovnosti.
Počet mäkkých ekvivalentov tvrdých spoluhlások v inventári foném sa v jednotlivých jazykoch značne líši.
V medzislovančine sú povinné iba lj a nj, etymologická abeceda má tiež t́ d́ ś ź ŕ (normálne sa píše t d s z r): ostrý prízvuk nahrádza cyriliku ь, ktorá sa dnes používa ako zmäkčovač, ale bývala samohláska za starých čias: ultrakrátka ĭ.
Ako vidno z vyššie uvedenej tabuľky, výslovnosť mäkkých spoluhlások sa líši. Osoby hovoriace východným Slovanom ich pravdepodobne vyslovujú ako zmäkčené zubné alebo alveolárne spoluhlásky, osoby hovoriace západným Slovanom skôr ako palatinálne spoluhlásky. Obidve výslovnosti sú rovnako správne, aj keď tá prvá je pre južných Slovanov zrejme zrozumiteľnejšia.
K mäkkým spoluhláskam patria aj postalveolárne š, ž, č a dž, ako aj africké mená ć a đ.
Posledné dve sa zvyčajne píšu a vyslovujú č a dž; rozdiel je etymologickej povahy: ć a đ sú iotované náprotivky t a d (pozri nižšie).
Pred i, ě, ę, ė a ŕ môže byť tvrdá spoluhláska zmäkčená alebo palatalizovaná.
Preto sa slovo ako buditi vyslovuje buď buditi, budʲitʲi alebo buɟici.
Fonotaktika
Medzislovanský pravopis je založený na etymológii a nie na výslovnosti, takže môžu vzniknúť zhluky spoluhlások, ktoré sa pre anglicky hovoriacich môžu zdať nevysloviteľné, napríklad vozvršenje. Jediné obmedzenia súvisia s kombinovaním určitých samohlások s určitými spoluhláskami.
Je dôležité vedieť nasledovné:
- Každá slabika obsahuje jednu z nasledujúcich samohlások:
aåeęėěioȯuųyalebo slabičnérŕ åęėěȯųya slabičnérŕ: nikdy sa nevyskytujú slovo - na začiatku alebo po samohláskey: nikdy nemôže nasledovať mäkkú spoluhláskuěŕ: vždy nasleduje tvrdá spoluhláska aleboc(v prípadoch ako jěsti a čŕny sú nadbytočné), ale môžu sa vysloviť tak, že ich zjemniaoȯ: zriedka nasleduje mäkká spoluhláska, s výnimkou prepožičaných slov ako majonez a čokoladaåvždy predchádza kvapalina (ralebol) a za ňou nasleduje spoluhláska- geminátne spoluhlásky sa vyskytujú iba v dôsledku predpony (od-dati, v-voz) alebo prípony (kon-ny, rus-sky), v zriedkavých prípadoch v prepožičaných slovách (motto).
Morfofonemické alternácie
Skloňovanie sa udržiava čo najpravidelnejšie. Avšak alternácie ako palatalizácia a jotizácia spoluhlások sú v slovanskom jazyku všadeprítomným javom. Zohrávajú kľúčovú úlohu v procese skloňovania aj tvorby slov, a preto sa im nemožno vyhnúť ani v tej najzjednodušenejšej forme interslovančiny – aspoň ak sa chceme vyhnúť formám, ktoré sa nám zdajú byť silne umelé a neprirodzené.
Palatalizácia
Palatalizácia znamená, že za určitých podmienok sa velárne spoluhlásky k g h (rovnako ako zubná afrikacia c) menia na postalveolárne spoluhlásky č ž š.
Stáva sa to v nasledujúcich prípadoch:
- pred
-ev jednotnom vokatíve podstatných mien mužského rodu: Bog „Boh“ > Bože, hlåpėc „chlapec“ > hlåpče - pred
-e,-ešatď. v prítomnom čase slovies: pek-ti „piecť“ > pečeš, mog-ti „môže“ > možeš - pred
-i-v odvodených slovesách: muka „mučiť“ > mučiti „mučiť“, sluga „sluha“ > služiti „slúžiť“ - pred príponami
-an(in),-ba,-ec,-ica,-ina,-išče,-je,-ji,-nik,-ny,-ok/-ka/-ko,-sky,-stvo, atď.: rųka „ruka“ > rųčny „manuál“, muha „lietať“ > muška „malá muška“
Okrem spomínaného vokatívu sa palatalizácia nikdy nevyskytuje pri skloňovaní podstatných mien, prídavných mien a zámen. Teda: j.č. Čeh „Čech“ > m.č. Čehi „Češi“; j.č. dȯlgy „dlhý“ > m.č. dȯlgi (živý) alebo dȯlge (neživý).
Iotácia
Iná vec sa stane, keď po tvrdej spoluhláske nasleduje j.
Výsledok sa nazýva iotation, čo nie je to isté ako zmäkčenie.
Vzory, podľa ktorých spoluhlásky interagujú s týmto j, sa líšia od jedného jazyka k druhému.
Niekedy je výsledok rovnaký ako v prípade zmäkčenej spoluhlásky, niekedy je iný:
- Rety
pbmfvsú vždy tvrdé. Predjsa vo východnej a južnej slovančine vkladál(kuplju, sostavljenie), ale v medzislovančine jednoducho píšemepj,vjatď., a to z dôvodov jasnosti a pravidelnosti. - Veláry
kgh, , keď za nimi nasledujej, palatalizujú načžš. - V prípade
lnr, iotácia dáva rovnaký výsledok ako zmäkčenie:ljnjrj. - Kombinácie
s+jaz+jsa stanúšž. - Kombinácie
t+jad+jsa stanúćđ(bežne sa píšečdž). - V sekvenciách
skstzgzd, súsaziotované spolu s nasledujúcou spoluhláskou, teda:st+j>šćatď.
Iotácia sa vyskytuje väčšinou v slovesách triedy -i-:
- v prvej osobe jednotného čísla: pros-iti > pros-jų > prošų (zvyčajne sa píše prošu)
- v trpnom príčastí dokonavého: trat-iti> trat-jeny > traćeny (normálne písané tračeny)
- v prípade nedokonavých slovies odvodených od dokonavých slovies na
-iti: nagråd-iti > nagrad-jati > nagrađati (normálne písané nagradžati)
Iotácia nenastane, keď pred slovom s iniciálou j predchádza predpona: s+jesti sa zmení na sjesti, nie šesti.
Palatalizácia + iotácia
Keď za mäkkou spoluhláskou nasleduje j, spoluhláska aj kĺzanie zostanú nedotknuté.
Akékoľvek zmeny sú takpovediac blokované zmäkčovačom.
V etymologickom pravopise sa ljj, njj atď. píšu ako ľj ńj, , aby sa zabránilo geminácii j.
Podobne napíšeme aj ŕj t́j d́j śj źj šj žj čj .
V štandardnom pravopise v týchto prípadoch jednoducho napíšeme lj nj rj tj dj sj zj šj žj čj .
Ak kmeň končí na -j, nasledujúce j- sa jednoducho prehltne: dvoj-iti > dvoj-jų > dvojų.
K tomu dochádza v nasledujúcich situáciách:
- s palatalizujúcou príponou
-’je(označuje napríklad miesto): morje> pri+mor+’je > primoŕje (bežne sa píše primorje) - v slovesných podstatných menách, kde sa koncovka
-ytrpného príčastia nahrádza za (palatalizujúce)-’je: dělati > dělańje (normálne písané dělanje) - s palatalizujúcou privlastňovacou príponou
-ji: Bog +’ji> Božji_, kot +’ji>kot́ji(normálne písané kotji) - v inštrumentálnom jednotnom čísle podstatných mien typu kost: kost +
’jų> kosťjų (normálne písané kostju)
Akokoľvek sa to môže zdať komplikované, všetko to v písaní znamená, že prípony -je, -ji a inštrumentálna koncovka -jų nespôsobujú iotáciu, ale iba palatalizáciu k g h c.
Prehľad
Rozdiely medzi zmäkčenými, patalizovanými a iotovanými spoluhláskami sú znázornené v nasledujúcej tabuľke (opäť sú voliteľné fonémy v sivej farbe):
- Labial
- Dental/alveolar
- Velar/palatar
- Clusters
| labial | |||||
|---|---|---|---|---|---|
| Hard | p | b | f | v | m |
| Soft (’) | — | ||||
| Hard + j | pj | bj | fj | vj | mj |
| Cons. + ’ + j | |||||
| dental/alveolar | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Hard | s | z | t | d | r | n | l | c |
| Soft (’) | ś | ź | t́ | d́ | ŕ | nj | lj | č |
| Hard + j | š | ž | č (ć) | dž (đ) | rj | |||
| Cons. + ’ + j | sj (śj) | zj (źj) | tj (t́j) | dj (d́j) | rj (ŕj) | nj (ńj) | lj (ĺj) | čj |
| velar | palatal | |||
|---|---|---|---|---|
| Hard | k | g | h | — |
| Soft (’) | č | ž | š | j |
| Hard + j | ||||
| Cons. + ’ + j | čj | žj | šj | |
| clusters | ||||
|---|---|---|---|---|
| Hard | st | zd | sk | zg |
| Soft (’) | st́ | zd́ | — | — |
| Hard + j | šč (šć) | ždž (žđ) | šč | ždž |
| Cons. + ’ + j | stj (st́j) | zdj (zd́j) | ščj | ždžj |
O > E
Stará slovančina mala zvláštnu neznášanlivosť o po mäkkej spoluhláske a vždy, keď sa takáto postupnosť vyskytla kvôli koncovke alebo prípone, o sa zmenilo na e.
Tento vývoj zanechal stopy vo všetkých slovanských jazykoch, aj keď v súčasnosti sa líšia v miere, v akej sa ešte uplatňuje.
Napríklad v ruštine sú sekvencie mäkkej spoluhlásky + o vzácnosťou, kým poľština má len niektoré lexikalizované pozostatky pravidla (napr. królewski „kráľovský“, ale: królowa „kráľovná“).
Toto pravidlo platí aj v medzislovančine.
Koncovky ako -o, -ov, -om, -ogo a -oj sa teda po mäkkej spoluhláske stanú -e, -ev, -em, -ego a -ej.
Kvôli pravidlu o/e máme morje oproti okno, krajev oproti gradov a čego oproti kogo.
Rovnaký mechanizmus funguje aj v kombinácii s príponami ako -ost, -ovati a -ovy, napríklad: svěžesť, nočevati.
Y > I/E
V južnoslovančine a ukrajinčine, ako aj v hovorovej češtine a slovenčine sa i a y spojili do jednej samohlásky.
V medzislovančine teda môže byť výslovnosť y i, ɪ, ɨ alebo čokoľvek medzi tým.
Dôležité však je, že y sa môže vyskytovať iba po tvrdej spoluhláske, a teda nie po mäkkej spoluhláske (š ž č dž c lj nj j), po samohláske alebo slove - na začiatku.
Pretože y hrá významnú úlohu v medzislovanskom skloňovaní, väčšina deklinácií má kvôli tomuto obmedzeniu tvrdú a mäkkú verziu.
Pri skloňovaní prídavných mien a zámen sa pádové koncovky na y stávajú i po mäkkej spoluhláske.
Z tohto d ôvodu máme prídavné mená ako svěž-i spolu s prídavnými menami ako dobr-y a zámenné tvary ako moj-ih spolu s tvarmi ako jegov-yh.
Pri skloňovaní podstatných mien je však mäkký náprotivok y vždy e.
Napríklad: m.r. m.č. dom-y verzus kraj-e, ž.r. m.č. žen-y verzus zemj-e.
Pretože viaceré slovanské jazyky vôbec nerozlišujú medzi i a y, nahradenie všetkých výskytov y i je prijateľné zjednodušenie v písanej medzislovančine.
Ě > I
Rovnako ako y, aj fonéma ě nasleduje vždy po tvrdej spoluhláske.
V datíve a lokatíve singuláru ženských podstatných mien sa stáva i po mäkkej spoluhláske, t. j. nasleduje vzor opačný ako y > e: žen-ě, ale zemj-i.
Prchavé o/e
Charakteristickou črtou slovanských jazykov je existencia „prchavých“ alebo „pohyblivých“ samohlások, ktoré odkazujú na fenomén samohlások, ktoré sa objavujú a zanikajú zdanlivo náhodným spôsobom, najmä v určitých prechýlených tvaroch podstatných mien.
Je to dôsledok rôznych reflexov obyčajných slovanských jerov ъ a ь, ktoré sa stratili v slabých pozíciách a vokalizovali sa na o a e v silných pozíciách.
Vo väčšine prípadov sa táto samohláska objavuje v slovách, ktoré by inak končili zhlukom spoluhlások, a zmizne, keď po tomto zhluku nasleduje koncovka.
Prchavé o a e (v etymologickej abecede označené bodkou: ȯ a ė) sa objavujú najmä v nasledujúcich prípadoch:
- v nominatíve (a v prípade neživotných podstatných mien v akuzatíve) jednotnom čísle podstatných mien mužského rodu, najmä tých, ktoré sa končia na
-eca-ok, ako aj niekoľkých ďalších podstatných mien: 1. pád j.č. otėc „otec“ > 2. pád j.č. otca 1. pád j.č. pěsȯk „piesok“ > 2. pád j.č. pěska 1. pád j.č. pės „pes“ > 2. pád j.č. psa 1. pád j.č. sȯn „sen“ > 2. pád j.č. sna 1. pád j.č. krȯv „krv“ > 2. pád j.č. krvi - v genitíve množného čísla podstatných mien ženského a stredného rodu, ktoré by sa inak končili na zhluk spoluhlások: 1. pád j.č. okno „okno“ > 2. pád m.č. okėn 1. pád j.č. miska „miska“ > 2. pád m.č. misȯk
- v nominatíve jednotného čísla mužského rodu určitých zámen: m.r. 1. pád j.č. vėś „všetky, celé“, ž.r. 1. pád j.č. vśa
- pred určitými príponami: piśmo „list, scenár” > pisėmny „písomne, písomne”
- predložky s a v pred určitými zámenami alebo zoskupeniami spoluhlások, alebo keď sa používajú ako predpona pred samohláskou alebo zoskupením spoluhlások:
s„s“ + mnojų „ja“ (7. pád j.č.) > sȯ mnojų,v„in“ + vsih „všetky“ (6. pád m.č.) > vȯ vsih,s-+ držati > sȯdržati „obsahovať“,v-+ idti > vȯjdti „vstúpiť“.